O škôlke a o inom

Minule som nemala čas na dve verzie postu, tak som napísala iba maďarsky, ale nezabudla som na vás...
Takže deťom sa už v škúlke celkom darí. S Toni sme sa včera dohovorili, že odídem na hodinu, takže nech ma nehľadá v jasliach u Rubena. Potrebovala som si totiž skočiť do knižnice vrátiť nejaké knihy. Ona sa pekne hrala, ale potom mala ísť obedovať a nechcela s nimi jesť. Keďže na tom trvali, spustila taký rev, že ju nemohli ukľudniť. Volali nás, aby sme hneď prišli, tak sme nabehli a potom už bola kľudnejšia. Ale najviac jej pomohlo to, že sme zistili, že v mladšej skupine je chlapček, Bruno, ktorý má rodičov z Chorvátska. Zatiaľ ešte moc nehovorí, ale rozumel nám a odvtedy sa Toni úplne zmenila. Hrala sa bezomňa, asi dve hodiny som potom bola s Rubenom a ani sa na mňa nepýtala, dokonca aj jej plač zvládli (obliala sa či čo). Ruben v prvý deň zaspal s revom v postieľke, lebo doma aj keď ho zložím, tak do normálnej postele s takým zabradlím (neviem ako sa to presne volá), čo sme prikúpili. Ale včera ho len dala do postieľky, prikryla ho a on zaspal bez reči. Dúfajme, že to tak aj zostane.
To iné: ešte stále ma vedia prekvapiť ľudia a ich postoj k druhým. Neviem, čím to je, ale stále narazím na ľudí, ktorí sú hrozne ochotní a milí. Do škúlky ideme autobusom, však poznáte moje vodičské schopnosti (plánujem si vyskúšať, možno na ľavej strane nebudem taká ľavá :-)). Raz sme na pol ceste museli prestúpiť do druhého autobusu. Náš šofér sa stokrát sporavedlnil, pomáhal pri vystupovaní, aj chlapík, kt. s nami nastupoval v Sunnynook, v druhom autobuse ma čakal šófér, držal mi miesto, pomohol s umiestnením kočíka a hlboko sa ospravedlňoval. Až mi to prišlo smiešne. Inak ťa tu väčšina šoférov ráno privíta s úsmevom. Je to pekné.