...zopar fotiek...

Itt van az ősz, itt van újra...

Hát kérem, beköszöntött az ősz. De olyan drasztikusan, hogy már második napja szinte egész álló nap esik. Ha eláll, azonnal indulunk sétálni, hogy sikerüljön elcsípni a száraz intervallumokat. Jó szórakozás, igaz, a gyerekek nem viselik túl jól a bezártságot – vagyis inkább én viselem rosszul (őket), ha be vannak zárva. Ez van.
Holnap este újra előadásom van, remélhetőleg, el is jutok odáig.
Köszi, Csanád, a figyelmeztetést, átadtam az infót az inkriminált személynek. Szerencsére eddig elkerülte a csúfos vég.
Még mindig nincs telefonunk, se internetünk, úgyhogy még mindig egy kicsit zötyögős ez a blog dolog, de lassan csak sikerül...

Prišla jeseň

Áno, prišla k nám jeseň, čo je dosť divné napísať v marci. V nedeľu si ideme prestavať hodiny o hodinu dozadu. Predvčerom inak ešte bolo horúco a dusno, v noci potom začalo pršať a odvtedy prakticky prestáva iba na 15 minút dvakrát denne. Vtedy odbavíme prechádzku, alebo čo treba, a utekáme domov. Je to zábava. Jedným očkom stále kukám cez okno a keď prestane pršať, hneď sa obúvame. Zábava.
Zajtra by som teoreticky mohla ísť na pre mňa nepovinnú prednášku z hermeneutiky (6-9 večer), dúfam, že to vyjde a nebudeme s deckami mokrí jak myši, kým tam prídeme.

Ešte stále nemáme ten nešťastný telefón s netom, takže je to tak trochu komplikované písať vám a posielať fotky, ale onedlho by sa to už malo zrealizovať a potom to tu bude vyzerať inak (už mi volali, že nám odobrili linku a vieme aj číslo apod.). Trpezlivosť!

Mušle a vlny

V nedeľu sme sa vybrali na prechádzku – autom. More je od nás vzdialené asi desať minút autom. Išli sme pozrieť na pláž napriek tomu, že vyzeralo na lejak a napriek tomu, že tunajšie pláže majú na svetelné roky od Jadrana (vôbec nie sme zaujatí, že?). Ako vždy, slnko pálilo, oblaky boli veľké, sivé a nič dobré z nich nemohlo prísť. Takže sme sa tvárili ako domáci – akože je leto a horko v plnom prúde. K tomu treba vedieť, že tu sa nič nerobí z oblakov, dokonca ani z dažďa (v spomínanom školskom bazéne v našom susedstve napríklad dnes celý deň mali prehliadku plávania a nikomu neprekážal ani lejak, ani oblaky, ani riadne vetrisko. Asi tu sú korene otužilosti Kiwiov.)
Dorazili sme na pláž a skoro odpadli. V obrovských vlnách pri inej fujavici ľudia plávali a tvárili sa, že je 45 stupňov a oni sú v úplnom bezvetrí. Dobre, dodám, že niektorí boli v neoprene, ale iní, vrátane detí, teda dobre že nie nahí. Bŕŕŕŕŕŕŕŕŕ! Tonike stále lietal klobúk, mňa boleli uši od vetra, proste sme sa zdekovali.
Na ceste domov sme si urobili nákup na týždeň – mali by sme sa to naučiť – a Samir nemohol odolať velikánskym živým zelenkastým mušlám. Tak sme ich teda kúpili (boli inak dosť lacné) a podľa návodu Malcolma a Desnise sme ich aj spravili. Teda lepšie povedané Samir ich spravil i zjedol. Toni sa ich odvážila ochutnať a v podstate jej aj chutili. Pripojíme fotku (nie tak ako o schránkach). Vraj boli dobré, ale asi sa neprekvapíte, že som nevyskúšala tie morské príšery. J

Kagylók és hullámok

A vasárnapunk a tenger jegyében telt (jó, ez egy kicsit túlzás). Délután elmentünk a legközelebbi tengerpartra, ami tőlünk kb 10 perc autóval. Nem néz ki rosszul, de az idő leírhatatlan volt. Az én gatyám inkább hasonlított egy győzelmi lobogóra, a gyerekek sapkája után állandóan rohangálni kellett, a kicsi alig bírt levegőt venni, ha szemből fújt a szél. Szóval inkább odébbálltunk. De a hullámok azítr tényleg szépek voltak. Az embereket viszont mindez abszolút nem zavarta. Édesen szelték a habolat, visongva ugrándoztak a hullámok közt, a gyerkek locsipocsiztak. Mindezt süvítő szélben. Jó, néhányan neoprenben voltak, de azért a nagyja, beleértve a kicsiket is, csak fürdőruhában. Ehhez azért tudni kell, hogy a kiwik (mint ahogy azt már muáshol is leírták) nagyon bírják a hűvöset. A bevásárlóközpontokban lazán sétálgatnak mezítláb, a gyerekek a játszótéren szintén, utcán se gond a dolog, de ami a legdurvább, a szomszédos általános iskolában ma úszás bemutató lehetett, mert sok szülő nézte végig a borzalmas esőben úszkáló picúrokat, persze esernyő nélkül. Nem zavarta őket az erős szél sem. Hát ez azért nekem sok volt, dehát az ő dolguk.
Úton hazafelé beugrottunk a szupermarketbe heti bevásárlás végett. Samir nem tudott ellenálni egy medencényi zöldben játszó giga kagylónak. Persze vettünk belőlük és Malcolm barátunk útmutatása alapján el is készítette és meg is ette. Állítólag finomak voltak, dehát én valahogy nem tudok elvonatkoztatni kagyló mivoltuktól. A képek önmagukért beszélnek – bármelyik táborba is tartoztok (kagylót imádók vagy utálók közé).

Lassan mar nem is emlekszem, mikor irtunk utoljara ide a blogra. Ez bocsanat, de a koltozkodes es egyebek, mint telefon es internet bevezetese, elektromos muvek stb egy kicsit elfoglaltak minket.
Szoval, hol is kezdjem? Annyi minden mas es uj, hogy nem igazan tudom, mirol irjak.
Egy par dolog csak:
- peldaul imadom a postaladakat. Tudom, hogy ez hulyen hangzik, de tenyleg cukik. Inkabb hasonlitanak madareteto hazikora, mint pl nalunk is van a Jasz utcaban, mintsem a mi atlagos postaladainkra. Kepet is csatolunk.
- nagyon elvezem az emberek kedvesseget, ami persze nem kizarolagos, nem mindenkire igaz, de az altalam ismert emberekre es akibe bele szoktam botlani az utcan, boltban stb mindenkepp. Az utcankban is teljesen normalis, hogy ha valaki mellett elmesz, rakoszonsz, vagy legalabbis szeles mosollyal teszed szebbe a napjat. Mindez valahogy a valamikor par szez lakosu Csongrad megyei Pitvarost juttatja eszembe, ahova nagymamankhoz jartunk nyaralni. Azzal a kulonbseggel, hogy ezeket az embereket nem ismerem.
- tetszik a kinos pontossaggal nyirt fu is, ami minden udvarra igaz (lagalabbis a mi varosreszunkben). Valahogy olyan rendezett az egesz kornyek. Megint mondom, ez az en szubjektiv velemenyem, nem jartam minden varosreszben.
- Ki gondolta volna, hogy egy magyar-horvat hazasparnak Uj-zelandon a leggyakrabb vendege ket szamoai csalad lesz? Nos ok Larry, a northcote-i metodistak lelkesze, es Malcolm, akivel Samir allandoan a grillezesrol es fozesrol dumal. Egesz elkepeszto, ahogy ujdonsult otthonunkban keveredik az angol, szamoai, magyar, horvat es szlovak. Tiszta bolondokhaza, de elmenne a bevandorlasi hivatal reklamfilmjenek is. Szoval ok az allando vendegek, nagyon sokat segitenek mindennapos dolgokban, amit nyivan mi magunk is meg tudnank oldani, de ok szivesen es onzetlenul elore felajanljak a segitseget. Peldanak okaert vegyuk mindenfele „muvekkel” valo komunikaciot (aram, telefon, internet). Mindent telefonon vagy a neten kersztul intezel, nincs szemelyigazolvany, lakcimkartya, anyakonyvek stb felmutatasa, csak egy telefonhivas az egesz. Persze ez szamunkra nem annyira egyszeru, merthogy meg mindig nem szoktunk hozza az itteni kiejteshez annyira, hogy zokennomentesen telefonaljunk. Ciki neha, dehat ez van. Samir neho ki van rendesen bukva, hogy nem erti oket, de nekem is rendesen kell koncentralnom. Rohangalok a lakasban a telefonnal, hogy a kicsiktol halljam az amugy is erthetetlen dolgozot a vonal tulso vegen. De azert jokat is rohogunk az operatorokkal. A nevunk kibetuzese peldaul a minap szizifuszi minkanak tunt. Benaztunk am rendesen a csajjal, merthogy nekem sehogy sem ugrott be, hogy eppen milyen szo kezdodhet az illetekes betuvel. (mondjuk ebben nem voltam jo se magyarul, se szlovakul) Szoval mire vegigbetuztuk, hogy Gabriella and Samir Kopas, a csaj annyira megorult munkank gyumolcsenek, hogy egy jokorat kurjantott a telefonba. Csak illusztracio gyanant: S for silly, hat ez nem mindennapos szohasznalat nalam. Na mindegy. Rohogtunk egy jot es nem bunkozott le, hogy nem ertjuk egymast. Gondolom, azert eleguk lehet a sok bevandorlo borzaszto nevebol.
Lassan mar regenyt irok, de vegre tobbet olvashattok az itteni mindennapokbol.
Samirnak van munkaja. Nem valami felemelo szegenynek, hogy miutan a ketnapos treninget vegigcsinalta es kecsegtettek ezzel-azzal, a vegen nem foldmero, hanem csak annak a segedje. Na ilyet sem csinalt meg soha eleteben, eddig o iranyitotta es utasitgatta oket, most legalabb kiprobalja, milyen is az, ha ezt nap mint nap kell csinalnod. Ez egyebkent nem egyedulallo eset. Tobb helyen olvastunk rola, hogy egy bevandorlo, vagy csak ideiglenesen itt elo, mint mi, ne is varja, hogy ugyanolyan beosztasban vagy szinten dolgozhat itt, mint otthon. Sajnos hiaba vannak papirjai, diplomaja, tudasa, gyakorlata, eloszor bizony alantas fizetesert kell dolgoznia. Ez Samir eseteben peldaul 16 dollar egy orara. Ez annyira felhaboritotta az ismeroseinket itt kint (cikinek tartjak, hogy ennyire kihasznaljak az újonnan jottek helyzetet), hogy mar keresnek Samirnak masik munkahelyet, ahol megfizetik rendesen. Meglatjuk. Ja, itt olyanokra hivatkoztak, hogy hat beletelik 4-5 evbe, mire az ember megtanulja az itteni rendszer mukodeset (gondolt itt a foldhivatalra, ami egyebket total digitalizalt es Samir szerint egy paradicsom, amilyen atlathato, korrekt es mukodokepes a kozep-europaihoz kepest). Hat Samir jot rohogott, meghogy 4-5 ev! Egy kicsit hulyenek neztek, de o csak legyintett. Itt belejon az angolba, atveszi a munkatempot, beletanul az allitolag marha komplikalt rendszerbe stb.
Az en doktorimrol inkabb senki semmit ne kerdezzen. Meg nem voltam megcsak a konyvtarban sem. Na de majd egyszer.

Gyerekek – a gyerkocok mar jol vannak, a lazuk egy par nap alatt alabbhagyott, Rubennek viszont valoszinuleg kozepfulgyulladasa volt. De kaptunk ra gyogyszert. Legujabban pedig ezerrel jonnek a fogai (igen, Kati, mar megint! hihi), ugyhogy nemes egyszeruseggel szoszerint mindent megkostol - meg a foldet is, hogy mast ne emlitsek. Ugyhogy innen egyenes út vezetett a szajpeneszhez, legalabbis kezdetlegeshez. Szerencsere van itt egy horvat doktorno, aki ugyan nem nez meg minket soha, de legalabb megmondja, milyen gyogyszert vegyunk, vagy hol talalunk ugyeletet. Ez is segitseg.

Ma egyebkenet vegre alabbhagyott a nagy hoseg, de a fekete felhok es az itt-ott eso csapadek senkit enm izgat. Olyannyira nem, hogy a velunk szomszedos iskolaban tovabbra is zajlik az uszasoktatas, a medence nem fedett, a szel fuj, a nap csak neha sut ki, de ez mintha senkit nem erdekelne. Hat furcsa. Hogy nem kapnak tudogyulladast a kicsik?! Biztosan megszoktak mar. Na de errol mar olvashattatok mashol is.

- - - - - - - - - -

Ahojte vsetci. Ani sa nepamätám, kedy sme naposledy písali na blog. Nehnevajte sa na nás, ale bolo to v tychto tyzdniach fakt dost komplikovane. Na nový byt sme čakali dva týždne, keď sme sa presťahovali v nedeľu poobede, boli sme zúfalí – prázdny byt, potom síce prišli nejaké veci, napríklad postele pre deti, sedačka a tak, ale nemali sme z čoho jesť a čím. Ďalej sme museli vybaviť pripojenie na elektrinu, ktorú o tri dni vypnú, vybaviť si telefon a internet. Tak tieto posledné dve veci sa dejú úplne inak, než doma. Tu zavoláš na zelené číslo a porozprávaš sa o ponúkaných službách, ak si vyberieš z nich, dáš svoje údaje (dátum narodenia, plné meno, adresu) a tým to haslo. Elektrinu sme mali v tom momente spustenú (vlastne ju ani nevypli, lebo sme zavolali včas a tej istej spoločnosti, ktorú používali aj pred nami). Telefón a net prebiehal podobne, až nato, že sme sa s babou na linke dobre pobavili. Cez mobil je dosť zle rozumieť, čo pri spellovaní môže predstavovať značné problémy. Nuž riadne sme sa spotili, kým sme sa zhodli na nasledujúcom: Samir and Gabriella Kopas. Ani za ten svet mi napríklad nechcelo napadnúť, aké slová použiť na potvrdenie príslušného písmena. Trapošili sme až-až. Ak náš rozhovor nahrávali, asi z toho majú riadnu švandu a púšťajú si to na zlepšenie všeobecnej atmosféry vo firme. J No ale sme sa k tomu nakoniec dopracovali.

Často rozmýšľam, o čom písať. Je toho príliš mnoho a vlastne najviac vecí tu funguje, prebieha či vyzerá inak ako u nás doma – či je to Slovensko, Maďarsko či Chorvátsko.

Tak teraz nasleduje niekoľko útržkovitých myšlienok:
- strašne sa mi napríklad páčia ich poštové schránky. Asi to znie riadne uletene, ale sú úplne iné, ako tie naše. Skôr pripomínajú malé domčeky na chovanie vtáčikov, viete, kde sa zavesí loj a nasype chlieb. Viem, že nie sú iba tu také, ale hrozne dobrú atmosféru dávajú uliciam. Dodáme aj fotku.
- každý deň sa mmi zlepší nálada, keď vyjdeme na ulicu na prechádzku a ľudia, ktorých stretávame, sa na nás aspoň usmejú, ale častejšie sa aj pozdravia. Ako keby sme nežili v miliónovom meste, skôr niekde na Pitvaroši, kde kedysi bývala moja babka. Len čo nás tu nikto nepozná.
- Páčia sa mi aj krásne upravené dvory, aj náš je stále pokosený (to náš domáci zaplatil firme, ktorá tu nabehne z času na čas a prebehne cez trávnik.) Neviem, či to platí pre všetky štvrte, ale kde sme zatial bývali, bolo tak. Proste je to pekné.
- kto by bol povedal, že najčastejšími hosťami maďarsko-chorvátsko-slovenskej rodiny na Novom Zélande budú dve samoánske rodiny? Nuž oni sú Larry, metodistický kazateľ, a Malcolm, s ktorým si Samir vymieňa skúsenosti s grilovaním. Samozrejme majú aj deti, hádajte v akom veku – áno presne ako naše. Keď sú tu, rozhovor sa odvíja anglicky, samoánsky, maďarsky, slovensky, chorvátsky; proste je to riadny blázninec. Vlastne by nás mohli natočiť ako reklamu pre Immigration Service. J Sú tu dosť často, pomáhajú nám so základnými vecami, ktoré by sme pravdepodobne zvládli aj sami, ale takto je to rýchlejšie a istejšie (viď poznámku o spellovaní). Navliekli nám sem aj množstvo vecí, od tanierov, cez deky, detskú postielku, a dnes aj celé zariadenie spálne pre nás. Už vopred som trpla, čo to nosia za starý nábytok (poznáte Samira...), v tom dobehol Larry a doniesol podľa mňa nikdy nepoužívanú spálňu. Skoro som odpadla, ale on ani napriek mújmu naliehaniu nechcel prezradiť, odkiaľ ju zohnal. Proste celý zbor, aj všetky Larryho známi sú k nás strašne dobrí. Sú pre nás veľkým požehnaním; dúfame, že aj my budeme pre nich!
Pomaly už tu píšem román, ale Dana písala v komente, že obšírnejšie popisy sú vítané – tak to tu máte.... hihi

Samir chodí do roboty v podstate už celý týždeň. Páči sa mu vo firme, až na to, že mu dali v podstate úplne podradnú prácu, čo ešte nikdy nerobil – figuranta. A to všetko preto, že je nový a tak. Keď to počul syn pani Hazel (u ktorej sme bývali v časoch „bezdomovstva“), mierne sa rozhorčil, že to je zneužitie situácie a že za taký o ničom plat nesmie robiť dlho. Samozrejme „celkom náhodou“ pozná vysoko postaveného geodeta vo veľkej firme, a oni vraj vždy majú nedostatok geodetov. Nepochopte to zle, tešíme sa, že Samir vôbec má prácu (mnohí také šťastie nemajú ani po mesiacoch, nieže po dvoch táždňoch!), na druhej strane nič také nerobia ich geodeti, čo by sa u nás v Strednej Európe nerobilo. Ba u nás mnoho vecí si musia geodeti sami rátať, čo im tu rátajú projektanti. Takže je to taká blbá situácia – alebo šanca pre Samira prejsť na ich systém práce, nachytať angličtinu a zvyknúť si na všetko.

O mojom štúdiu sa zatiaľ nič nepýtajte, tam som sa ešte nedostala. Ale sa chystám...

Deti. Malí sa majú dobre, horúčka im prestala, Ruben dostal liek na zápal v strednom uchu – proste pre istotu. Stále mu idú zuby, je z toho nešťastní, ale teda skôr my, pretože nás všetkých hryzie jak besný. Aby mi ku srande nechýbalo nič, Toni mu ubližuje kde len stihne, bije ho, ľahne si naňho, „akože sa pasujú“ (viete, Kubko a Maťko, pásli ovce valasi). Jeden stále hučí. No ale keď Ruben narastie...to bude ešte!

Krátko o počasí: vkuse sa potíme, vzduch je plný pary, slnko páli jak divý (Samir úplne zhorel, na raka!!! Tak to som ešte v živote nevidela!) Je to dosť nebezpečné z tohto hľadiska. Včera aj dnes sa ale nazbierali oblaky, začal fúkať vietor – ale to nikoho netankovalo. Ani tých, ktorí mali hodinu plávania na školskom bazéne v našom susedstve. Decká zostali vo vode, a ja som rozmýšľala, ako sa neboja poriadneho prechladnutia, alebo zápalu pľúc. Zrejme sú inak otužilí.

22. február

Tak zas uplynulo pár dní a my sme neboli na nete. Prepáčte všetci, vieme, že ste nedočkaví, zvedaví, plní starostí, ale začiatky fakt nie sú ľahké.

V utorok sme mali orientáciu na škole. Tak zrovna v ten deň mal Samir dohodnuté interview ohľadom práce, tak sme sa museli zdekovať a ísť s ním. Všetko prešlo hladko, roboty určite bude aj napriek jazykovým nedostatkom. Tento chlapík je inak platený firmami práve pre nachádzanie pracovníkov, tak budúci týždeň bude mať Samir pár rozhovorov. Medzičasom ale samostatne dohodol rozhovor v jednej firme, kde sme v stredu aj boli a Samir je z toho celkom nadšený. Dokonca ho aj povzbudili, že jeho angličtina sa za chvíľu zlepší, vo firme je aj tak medzinárodná zostava, takže no worries. Vraj po nostrifikácii diplomu bude môcť postúpiť vyššie do postu, ktorý mu prislúcha, samozrejme je to aj lepšie hodnotené. Takže o pár mesiacov to už nebude tak zúfalé, ak oje teraz na začiatku.

Včera večer sme sa dozvedeli aj to, že majitelia bytu/domčeka, ktorý sme si chceli prenajať, súhlasili s nami a od 4. marca sa môžeme nasťahovať. Konečne. Aj keď je nám aj tu pekne, je to zadarmo, teta Hazel je strašne zlatá, ale už by sme chceli byť vo svojom a začať normálne žiť – nie z kufrov. Dostávame sa teda pomaly, pomaly do normálu. Ja mám zajtra uvítacie mecheche na teológii. Zatiaľ som tam vôbec nebola, tak sa teším na nové tváre. Ideme vybavovať ešte tisíc formalít, aby sme čo najskôr mali pokoj.

Jaj, a ešte krátky oznam: som nakapatá, že viac nemôžem byť, teplota, plný nos, kašlem a bolí ma celé telo. (no dobre, to môže byť aj od starnutia! J) O deťoch napíšeme neskôr. Mohli by sme dodať aj nejaké video, ako Toni komunikuje po anglicky (aj keď zatiaľ to znie skôr ako čínština). Je to prča!

Ďakujeme všetkým za komentáre, ak sa usalašíme, verte, že sa vám budeme viac venovať a odpovieme všetkým osobne. Dokonca aj Samira chcem dokopať k písaniu po chorvátsky, nech aj jeho doma sú v obraze.

19. február

Dnes sa pokúsime inak. Toto píšeme doma na počítači, snáď takto sa lepšie sústredíme a nemusí jeden stále utekať za Rubenom, či Antonijou.
Veľa som rozmýšľala tieto dni nad tým, aké je človek zaujímavé stvorenie. Asi Kamila a Kuko by sa k tomu vedeli tiež vyjadriť, ako im bolo na začiatku v Írsku. Všade okolo vás sa používa jazyk, ktorý vám je cudzí a ešte k tomu v dialekte, ktorému ledva rozumieť. Občas je to fakt ťažké. Okrem toho tu všetko funguje naopak, alebo aspoň úplne inak, ako sme na to my zvyknutí. Ešte aj z mapy je nejako ťažké sa občas vysomáriť, pretože v nás funguje akási autmatika, ktorá platí iba pre nás.
Zato však mnohé veci sú tu veľmi pozitívne a príjemné. Napríklad na väčšine ciest sa vozí veľmi pomaly, na čo si človek veľmi ľahko zvykne. Mne osobne vždy vadila agresívna jazda a frajerina na cestách. Keď sa priblížiš k prechodu, autá automaticky zastavia (dobre, určite sú aj výnimky) a počkajú aj tí z opačného smeru, nezvalcujú ťa. Príjemne ma prekvapilo aj to, že na 95% som sa stretla v veľmi príjemnými predavačmi, úradníkmi, bankármi. Bankový účet som napríklad otvorila asi za 5 minút. Ruben mi zaspal na rukách, prišiel chlapík a odviedol ma za úradníčkou, ktorá bola nesmierne ústretová. Nehovorím, že sa to u nás nemôže stať, len že sa to mne ešte nikdy nestalo – a bola som už v banke so spiacim dieťaťom.

Ešte pár slov k miešanej kultúre na Novom zélande: tu sa teda naozaj nájde ktorákoľvek nácia. Slovákov sme ešte nestretli, ale je tu veľmi veľa Chorvátov, resp. príslušníkov bývalej Juhoslávie, Indi, atď. Ale najviac je tu určite Áziatov. Občas máme pocit, že sme neprišli do bývalej kolónie Britskej koruny, ale niekde do Číny, alebo Singapúra. Dnes sa mi napríklad stalo, že ma s nejakou humanitárnou akciou zastavil chalan, slovo dalo slovo a s radosťou mi hovorí, že jaj, to je super, že si zo Strednej Európy, ja som z Írska. Tak natoľko sa vieme tešiť my Európania jeden druhému na druhom konci sveta. Niežeby sme boli až tak blízki (Íri a trebárs Slováci – ako to vidíte vy, Kukučkovci?), ale z našej momentálnej perspektívy je to ako jedna krajina. Akurát, že on hovoril o kúsoček lepšie po anglicky hihihi.

Ahojte!

Mame sa dobre, prestahovali sme sa do noveho bytu, o cca.2 dni dostaneme telefon a internet, takze dame vediet viac o nas, zacal som pracovat, zrovna mam chvylku na internet a preto podavam iba taketo kratke hlasenie. Pozdravujeme vsetkych a velmi nam chybate.