22. február

Tak zas uplynulo pár dní a my sme neboli na nete. Prepáčte všetci, vieme, že ste nedočkaví, zvedaví, plní starostí, ale začiatky fakt nie sú ľahké.

V utorok sme mali orientáciu na škole. Tak zrovna v ten deň mal Samir dohodnuté interview ohľadom práce, tak sme sa museli zdekovať a ísť s ním. Všetko prešlo hladko, roboty určite bude aj napriek jazykovým nedostatkom. Tento chlapík je inak platený firmami práve pre nachádzanie pracovníkov, tak budúci týždeň bude mať Samir pár rozhovorov. Medzičasom ale samostatne dohodol rozhovor v jednej firme, kde sme v stredu aj boli a Samir je z toho celkom nadšený. Dokonca ho aj povzbudili, že jeho angličtina sa za chvíľu zlepší, vo firme je aj tak medzinárodná zostava, takže no worries. Vraj po nostrifikácii diplomu bude môcť postúpiť vyššie do postu, ktorý mu prislúcha, samozrejme je to aj lepšie hodnotené. Takže o pár mesiacov to už nebude tak zúfalé, ak oje teraz na začiatku.

Včera večer sme sa dozvedeli aj to, že majitelia bytu/domčeka, ktorý sme si chceli prenajať, súhlasili s nami a od 4. marca sa môžeme nasťahovať. Konečne. Aj keď je nám aj tu pekne, je to zadarmo, teta Hazel je strašne zlatá, ale už by sme chceli byť vo svojom a začať normálne žiť – nie z kufrov. Dostávame sa teda pomaly, pomaly do normálu. Ja mám zajtra uvítacie mecheche na teológii. Zatiaľ som tam vôbec nebola, tak sa teším na nové tváre. Ideme vybavovať ešte tisíc formalít, aby sme čo najskôr mali pokoj.

Jaj, a ešte krátky oznam: som nakapatá, že viac nemôžem byť, teplota, plný nos, kašlem a bolí ma celé telo. (no dobre, to môže byť aj od starnutia! J) O deťoch napíšeme neskôr. Mohli by sme dodať aj nejaké video, ako Toni komunikuje po anglicky (aj keď zatiaľ to znie skôr ako čínština). Je to prča!

Ďakujeme všetkým za komentáre, ak sa usalašíme, verte, že sa vám budeme viac venovať a odpovieme všetkým osobne. Dokonca aj Samira chcem dokopať k písaniu po chorvátsky, nech aj jeho doma sú v obraze.