Ovih dana sam pisala svasta na blog, ali nisam mogla i hrvatski. Samir je cekao projekt i do njegovog pocetka je mogao cuvati djecu. Ja sam bila svaki dan na faksu. Zadnji postovi su bili o farmi i o crkvi gdje idemo tu u Aucklandu.

Farma u Ambury Regional Parku je istinska farma, gdje djeci iz cjelog Aucklanda pokazivaju, kako zivotinje zive, sta jedu i sl. Na poluotoku se nalazi i arheoloski park. Zivjeli su tu Maori, ali njihove kuce nismo vidjeli. Nasim ciljem je bilo vidjeti krave i prijatelje. Toni i Ruben su uzivali. Sa prijateljima Leom i Lydiom su davali suhu travu janjcima, ganjali su kokoske (iako je to zabranjeno)... bilo bi nam super, samo sto je bilo hladno, vec i kisa polako pocela, puhao je jak vjetar i mi smo odlucili otici kod priajtelja, da se zagrijemo. Isli smo na kavu, onda smo i rucali, pa smo jos ostali zbog djece da se igraju. Bili smo kod njih cjelo poslijepodne. Slike su na picasi - sagarua (link desno).

Metodisticka zajednica, gdje idemo tu u Aucklandu je relativno nova. Jos uvijek je u fazi osnovanja. 14. 10. smo imali cafe church, crkvenu kavanu. To znaci da smo svi mogli pozvati svoje prijatelje, susjede, kolege iz posla u crkvu koja je bila preuredjena na kavanu. Moglo se naruciti jelo, kava, caj, sok itd, imali smo zivu krscansku glazbu i ljudi su mogli stvarati kontakte, prijatelje, mogli smo pricati na neformalni nacin. Mnogi su bili prvi put u crkvi osim dana svog vjencanja. I skuzili su, da vjernici nisu nista opasno, niti jako konzervativni ljudi, koji pjevaju sa organom i slusaju dosadnog pastora (hihi). Slike iz ove akcije mozete pogledati nize u postu Cafe church, ili vise slika na picasi (desno medju linkovima).

Café church

Asi pred týždňom sme v našom zbore zorganizovali "cirkevnú kaviareň", teda café church. Vôbec som si to najskôr nevedela predstaviť, ako to bude prebiehať, ale môžem povedať, že ma to celé príjemne prekvapilo.

Takže pekne po poriadku. Pred akciou týždeň alebo dva sa rozdali pozvánky, ale tie sa tu nehádžu do schránok. Tu sa ľudia pozývajú osobne = kolegov, susedov, priateľov, rodičov kamarátov svojich detí a pod. V tú nedeľu tedav zhromku nie je klasický priebeh udalostí, ale miestnosť sa zariadi seriózne ako kaviareň, na stoloch obrusy, kvety, číslo stola, pri jednom stole na boku sú ukážky jedál, ktoré si ľudia objednávajú a sadnú si. Kde chcú, koho nepoznajú, atď. Jedlo, čo kiwiovia volajú "brunch", pretože je medzi raňajkamy (breakfast) a obedom (lunch), servirovali členovia mládeže a v kuchyni to pripravovali sestry zo zboru. O detí sa starali v dvoch skupinách, v podstate besiedka a jasličky. Iba ticho podotýkam, že naše deti ani náhodou sa nechcú zúčastniť detských akcií.

No nesedeli sme iba tak na sucho bez hudby. Podmaz sprostredkoval seriózny kresťanský hudobník spolu so svojou kapelou, pozostávajúcou z jedného člena. ten potom hral na basu, na klavír, čo stihol a čo sa kedy hodilo. Škoda, že neartikuloval dosť, prišli sme o väčšiu časť zvesti jeho pesničiek (čo v kresťanskej hudbe teda neni moc pozitívne a žiaduce). Náš kazateľ mal krátky úvod (či skôr lanárenie, hihi) k sérii, ktorú náš zbor práve začína: Purpose driven life (na Slovensku myslím si, že Život s jasným cieľom). Potom boli asi dva chválospevy v kombinácii hore uvedených hudobníkov, nášho kazateľa a pomocnej kazateľky (fotky nižšie). Ak by som to mala zhrnúť: bola to zaujímavá skúsenosť. Účasť predstavovala asi 125 ľudí (inak máme v nedeľu asi tak 30) . Dokonca prišli aj ľudia, ktorí okrem svojej svadby nikdy neboli v cirkvi, a teraz odišli s pozitívnym dojmom, že aj kresťania môžu byť normálni... :)

Organizácia bola vymakaná, bola to výborná evanjelizačná a community outreach príležitosť. Ostatne fotky najdete na našej picase (link v pravo v zozname).

Ambury Regional Park

V pondelok sme tu mali sviatok prace, takze sme si naplanovali vylet do Ambury Regional Park. Pozvali nas tam priatelia, ktorych sme stretli vdaka Toni. Je to rodina Fracuza a Polky, takze su riadna miesanina, ako aj my. Pocasie este stale neni ono, aj v pondelok to prsalo, riadne fukal vietor, ale miestami sa to dalo vydrzat, tak sme sa na to dali. Cestovali sme asi 30 km z domu, pretoze tento polostrov sa nachadza na juhu, blizko letiska. Toto uzemie je vulkanickeho povodu (ako vacsina Aucklandu), a povodne ho obyvali Maori, o com svedci aj archeologicke nalezisko (co sme my ale nevideli). Nasou destinaciou bola pracovna farma mestskej rady Aucklandu, kde sa zvierata pohybuju uplne volne, sice pod terorom zvedavych deti. niekedy tam idu autobusy plne deti - no to musi byt riadna zabava pre chudakov zvierata. Co uz.
Inak park je prechodnym bydliskom stahovavych vtakov, ktore sem letia az zo Sibira(e) a Aljasky. Tie tu ale asi zatial nedoleteli.
Po mrznuti v parku sme sa nasackovali k nim, vtirkovia :) Bolo nam super.

Hetfon, a munka unnepe leven, elmentunk az Ambury Regional Parkba. Toni baratjanak a csaladja hivott meg minket, es mivel ok is jol kevert europai csalad, teljesen jol megvoltunk veluk.
A park vulkanikus eredetu (ami ugye Aucklandben nem ujsag), eredetileg Maorik laktak, amirol regeszeti lelohely emlekzik meg. Mi mondjuk ott nem voltunk, merthat sietni kellett - 10.30 korul fejik a teheneket a farmon. Ez volt ugye a fo atrakcio, igy csak erre koncentraltunk. :)
A farmon egyeb allatok is vannak, allatsimogatoval stb. Egy "allati" nagy lo is volt, ami inkabb ijeszto volt, mint edes. A gyerekek mindenestre nagyon elveztek. Mivel az ido enyhen szolva borzaszto volt (meg aucklandi nezopontbol is), elmentunk Sbai-ekhoz felmelegedni, kavezni, amibol aztan persze ebed lett, es egesz delutanos jatszas is...

Tu bol nápis: Naháňať sliepky je zakázané!

Itt egy tábla állt: A tyúkokat kergetni tilos!

Konečne máme nejaké novinky. Samir zajtra začína na novej robote. Neprešlo všetko hladko, ukáazalo sa, kto je aký človek (ak vôbec), ale hlavne že sa to skončilo. V jeho novej firme panuje iná atmosféra, dôvera a profesionalita - aspoň zatiaľ má Samir takýto dojem. Uvidíme. V každom prípade to prinieslo pocit nového začiatku, novej perspektívy, uznania a čo ja viem, čoho ešte. Proste po dlhšom čase sme opäť pozitívne naladení, nevidíme všetko čierne a vrátil sa nám aj zmysel pre humor.
A to je dobre...

Včera poobede sme boli opäť na Sky tower-i, pretože bolo pekne slonečno a Tonika nás s tým už otravovala nejaký čas. Deťom sa to strašne páčilo, veľmi sa im páči pohľad na mesto z vtáčej perspektívy. Ruben bol ale dosť komický, keď mal prejsť cez presklené panely v podlahe. Najskôr sa vôbec neodvážil, potom držiac nás za ruku išiel minimálnymi krokmi. Bolo to milé. Toni zas bola unesená z chlapíka, ktorý skočil bunjee (polovičatý) z veže práve keď sme tam boli. Už sa normálne bojím, že jedného dňa privíta domov s fotkou svojho skoku. Tá veža ju voľajako chytila za srdce.

(Fotky zo Sky Tower nájdete pod labelom "kepek - fotky", aj na picase, link v pravo)

Ovaj put ću početi hrvatski.
U zadnje vrijeme nismo imali baš volju za pisanje. Evo, sada ćemo o novostima.
Samir je promjenio posao. Nije prošlo sve glatko, ali na kraju je dobio dobar job - bar za sada tako izgleda...
Toni nam je bila dosta bolesna, ali sad je već sve u redu. Da je malo razpoložimo, danas smo bili opet na sky toweru, jer Toni se jako sviđa i stalno nas je mučila, da opet odemo. Panorama je bila super. Ruben je uživao. Na cca 180 m iznad zemlje je stakleni pod. Tko se boji visine treba dosta hrabrosti da pređe preko stakla. Rubena smo stavili na staklo, ali nije nam pustio ruke. Poslije je pokušao sam i bilo je smiješno kako je mišjim koracima prolazio preko. Jedna gospodična je pogledala dolje i išla je okolo ... :)
Slike od prošlog puta možete naći ako kliknete na label slike.