Prve dni - Az elso napok

Takze konecne sme sa dostali k pocitacu na dlhsiu dobu a mozeme napisat.
Ani nevieme, odkial zacat. Od prichodu sme sa citili uz vselijako. Raz lepsie, raz horsie, ale pomaly sa to normalizuje.
Co sa tyka tela: asi ja (gabi) som presla najlepsie, nejako som nemala jetleg a ine zalezitosti, vlastne uz ten prvy den som fungovla ako treba az na hroznu bolest hlavy z nevyspatia. V lietadle sme sice spali, ale viete ako to je. Deti nam vstavali spociatku okolo polnoci (akoze obednajsi spanok) a potom uz okolo 4 sme ich nijako nemohli udrzat v posteli. Ale potom sa to zlepsovalo. Poobede sme ich drzali bdelych co najdlhsie a ak nam neodpadli (co sa stavalo), tak sa to podarilo posuvat pekne po pol hodinach-hodinach az do normalu. Takze teraz chodia spat uz relativne normalne a vstavaju okolio 6-7. takze poho.
Samir sa uz ma tiez celkom dobre, unho bol jetleg trocha viac citit, ale dalo sa to.
Byvanie: no tak tato tema je najdrsnejsia. Najskor nas ubytovali do motela, ale top bolo strasne drahe. Medzicasom vysvitlo, ze este jedna pani nam vybavovala ubytko, a to na univerzite, tak sme sa rychlo prestahovali tam. to je sice lacnejsie, ale tak spinave, ze samir dobreze nezinfarktoval. A ruben - vsak si viete predstavit - vkuse na zemi, taha si cumel, spadne mu flasa, potom si to vsetko pcha do ust... Proste hruza. Jeden chalan, Madar, nas skontaktoval tu cez blog a laskavo nam pozical auto na tieto dni, aby sme mohli obehavat domy. Podotykam, vtedy nas videl prvy krat v zivote. Boli sme mu strasne vdacni. tak sme teda prezili aj jazdu lavou stranou, Samir nam pri odbacani stale cisti predne sklo (hihi), ale uz mu to ide dobre.
Domy ale nejako nie su, su drahe, resp. nam ich vzdy vyfuknu. takze sme sa vcera isli najest. kupili sme si v obchode cosi, sadli sme si na travnik v parku a dumali sme nad zivotom. a vtedy sme si vsimli, ze nedaleko od nas je budova metodistickeho zboru. tak v zufalosti sme sa oselili a vosli sa spytat, ci nam nevedia poradit, pomoct alebo tak nejak. No a vtedy sa zacala lavina udalosti, ktoru si asi nedokazeme ani uvedomit, ani pochopit. Kazatel hned nabehol, odlozil vsetok svoj program, aj ten dnesny a zacal nam zhanat po znamostiach, po agenturach atd byvanie, viezol nas po okoli, aby sme sa nestratili, zohnal nam v zbore autosedacky pre deti, daroval detom nejake pekne hracky... proste sme z toho vsetkeho mierne vyorani. Sme vdacni Bohu, ze nam posiela tych spravnych ludi do cesty a stara sa o nas takymto sposobom. Jedna pani zo zboru ponukla, ze kym nenajdeme nieco dostojne, ciste a pekne, zatial mame zostat u nej. ma velky dom a uz sa na nas tesi. takze sa teraz nemusime trapit a zobrat z nudze hned prve, co by nam mozno ani nevyhovovalo. Vdaka Bohu.
O skole este vela toho neviem napisat, lebo som ich moc nevidela. Az buduci tyzden.
Co sa tyka prvych dojmov: ludia su vacsinou prekvapujuco ustretovi a pohodovi, tunajsi akcent je trocha drsni, obcas moc nerozumieme, ale hlavne cez telefon. Obcas to tu vyzera ako keby sme boli niekde v Singapure, alebo HongKongu - vela sikmookych, sem-tam nejaky beloch. :) Nieze by mi vadilo, aj oni su zlaty, len ta ich anglictina. Vsak si viete predstavit.
No teraz zas musim koncit, ale nebojte sa, teraz uz budmee castejsie na nete, snad. Pusa vsetkym, chybate nam tu!

PS pre Ivicu: prosime ta, informuj obcas Jelisavec o nas, lebo oni na net teda vobec nechodia. Diky moc a stastne stahovanie sa!